Mýty, realita
Na čom sa všetci vedci zhodujú je skutočnosť, že jeden z feromónov ovplyvňuje menštruačný cyklus ženy. Ten zapríčiní jav, označovaný ako „kláštorný efekt“, s ktorým sa stretal asi každá žena, ktorá žije alebo pracuje v spoločenstve iných žien. Menštruační cyklus žien žijúcich spoločne sa totiž po čase zosynchronizuje a všetky potom menštruujú takmer súčasne. Synchronizovanú menštruáciu poznali už naše „praprapredkyne“, ktoré žili v tlupách. Jednotná menštruácia pomáhala mužom orientovať sa v cykloch ženy a uľahčovala im ďalšie rozmnožovanie. V dnešnej dobe monogamných vzťahov stráca synchronizovaná menštruácia na význame, aj keď môže byť niekedy dôležité vedieť, že všetky ženy na pracovisku prežívajú náročné dni…
Pridaním feromónov, ktoré stimulujú sexuálnu aktivitu do parfumov, sa stimuluje vyšší záujem cieľovej osoby o osobu nositeľa feromónu a tým sa zvyšuje príťažlivosť nositeľa v spoločnosti, na pracovisku a všade tam, kde sa pohybuje. Táto pozornosť posilňuje sebavedomie, zdôrazňuje spoločenské postavenie a dôležitosť osoby, ktorá prostredníctvom feronómu pôsobí na svoje okolie. Toto pôsobenie sa často využíva v partnerských vzťahoch, ale aj pri pracovných rokovaniach, kde osobitná príťažlivosť nositeľa mu dáva väčšiu šancu na úspech!
Vedci dokazujú, žej cicavce asi cítia nebezpečenstvo zo vzduchu. A to v prípade, že sa na danom mieste už niekto bál pred nimi. Feromón strachu . V špičke nosa cicavcov, aj ľudí, je zväzok nervových buniek nazvaných Grünebergova uzlina. Vedci sa dlho sporili o tom, na čo vlastne slúži. Teraz Julien Brechbühl zo švajčiarskej univerzity v Lausanne s kolegami dokázali, že práve tieto neuróny vedia “vycítiť” nebezpečenstvo. Prinajmenšom u myší.
Že nielen hmyz, ale aj cicavce a ľudia sa podvedome dorozumievajú pachovými signálmi, takzvanými feromónmi, vedci celkom uznávajú. Zatiaľ sa im však nepodarilo dobre opísať mechanizmus ich vzniku a rozpoznávania, ani ich chemické zloženie. Brechbühl vyšiel z predpokladu, že ohrozená myš vypustí do ovzdušia niečo ako “feromón strachu”. Vedci teda postrašili myš a odsali vzduch z jej okolia. Vzduch potom vypúšťali pri klietkach iných myší.
Ukázalo sa, že hlodavci okamžite prestali preskúmavať svoju klietku, ale obozretne ustrnuli v jej rohu. Keď však bádatelia myšiam odoperovali Grünebergovu uzlinu, na “pach nebezpečenstva” nijako nereagovali. Ich čuch však inak nebol nijako poškodený; aj operované hlodavce dokázali bez problémov nájsť po čuchu napríklad potravu.
Vedci svoje výsledky publikovali v odbornom časopise Science. A vo výskume budú pokračovať. Zaujíma ich, či “feromón strachu” skutočne pri ohrození vylučujú aj ľudia. A či ho ďalšie osoby nevedome identifikujú ako informáciu, že im na danom mieste môže hroziť nebezpečenstvo. Alebo či ľudia skutočne cítia nebezpečenstvo už zo vzduchu a ako to robia. Niektorí ľudia majú taký pocit napríklad v okolí jatiek, aj keď nevedia, že sa v ich blízkosti nachádzajú. Môžno to poznáte aj vy, že ste na niektorom mieste necítili bezpečne, aj keď nič v okolí tomu nenasvedčovalo. Lausanne 2008
