História
História, výzkum
Výskum feromónov začal pomerne neskoro. Až koncom päťdesiatych rokov dvadsiateho storočia sa prvýkrát podarilo nemeckému vedeckému tímu chemicky identifikovať feromón. Dnes už je pomerne dobre známe, ako feromóny fungujú a ako ovplyvňujú správanie určitých druhou zvierat. V prvej rade boli používané pri výskume molí a hlodavcov.
Feromóny u ľudí všeobecne u ľudoopov sa dlho predpokladalo, že veľmi zriedka používajú čuch v spoločenských súvislostiach. Vie sa totiž, že čuch ľudoopov je pomerne slabý v porovnaní s podobnými druhmi. Štúdie však dokazujú, že výkon čuchu nemá nič spoločného so štruktúrou čuchovej sústavy. Najnovšie štúdie dokazujú, že feromóny naozaj môžu mať vplyv na spoločenské správanie ľudí. Niektorí vedci sa po rozsiahlych štúdiách domnievajú, že feromóny majú veľký vplyv pri našej voľbe sexuálneho partnera.
Feromóny sú chemikálie, pomocou ktorých je možné komunikovať. Feromóny vedia prenášať informácie dôležité pre reprodukciu, výber kamaráta, druhovú a pohlavnú identifikáciu a spoločenské postavenie. Prenos feromónov medzi jednotlivcami je forma chemickej komunikácie, ktorá je u ľudí nevedomá.
Adolf Friedrich Johann Butenandt (* 24. marec 1903 – † 18. január 1995) bol nemecký biochemik. V roku 1939 získal spolu s Lavoslavom Ružičkom Nobelovu cenu za chémiu. Pôvodne bol Butenandt prinútený nemeckou vládou cenu odmietnuť, avšak v roku 1949 cenu nakoniec prijal. Svoje štúdium začal na Univerzite v Marburgu.
V roku 1927 získal PhD titul na Univerzite v Göttingene pod vedením nositeľa Nobelovej ceny Adolfa Windausa. Na radu Adolfa Windausa a Waltera Schöllera začal pracovať na hormónoch vyextrahovaných z vaječníkov. Tento výskum viedol ku objaveniu estrónu a iných hlavných ženských pohlavných hormónov, ktoré získal z niekoľko tisíc litrov moču.
V roku 1931 sa stal prednášajúcim na Univerzite v Göttingene. Po dvoch rokoch sa stal profesorom na Technickej univerzite v Gdansku a v 1936 po návšteve USA prijal miesto riaditeľa Inštitútu Kaiser Wilhelma pre biochémiu (neskôr premenovaný na Max Planck Inštitút pre biochémiu) v Berlíne.
1. mája 1936 sa Butenandtat pridal ku NSDAP (člen 3716562). Ako riaditeľ sa musel venovať programom, ktoré boli označované ako kriegswichtig (dôležité pre vojnu). Preto, niektoré jeho výskumy boli späté s vojenskými projektmi, ako zlepšenie využitia kyslíka pre vysoko letiacich pilotov bombardérov. Zainteresovanosť s nacistickým režimom a výskum na ktorom pracoval viedol k jeho kritike a po jeho smrti k diskusii o jeho politickej orientácii počas nacistickej éry, ktorá doteraz nie je uzavretá.
V roku 1945 sa inštitút premiestnil do Tübingenu kde Butenandt naďalej pôsobil ako profesor.
Butenandtovi je pripísané objavenie a pomenovanie larvy priadky morušovej, feromónu Bombykol (1959), estradiolu (1929), androsterónu (1931) a progesterónu (1934).
Feromóny vylučuje každý z nás. Problém je v tom, že tento proces nemôžeme vedome ovplyvňovať. Bolo otázkou času, kedy sa niekomu podarí ľudské feromóny nahradiť inou látkou. Jednému z vedcov, ktorému sa to podarilo bol profesor Berliner, ktorý od 50. rokov pôsobil ako profesor anatómie na Lekárskej fakulte v Salt Lake City v Utahu, kde sa venoval štúdiu vlastností látok z ľudskej kože. Na svoj najväčší objav prišiel náhodou. Zabudol banku s extraktom otvorenú na svojom stole v laboratóriu a všimol si zmeny svojho správania. Cítil sa príjemne uvoľnene a sebaisto. Vyskúšal vplyv extraktu na svojich spolupracovníkoch a „náhodne“ odložil otvorené banky a pozoroval svojich kolegov.
Nálada v laboratóriu sa nápadne zmenila. Bežne nudní vedci sa premenili na príjemných a dobre naladených ľudí, ktorí spolu dokonca koketovali. Berliner už tušil, že urobil veľký objav, ale zatiaľ to nikomu neprezradil. Tušil, že extrakty z ľudskej kože môžu obsahovať ľudské feromóny. Potreboval si ozrejmiť zloženie látky, ktorá prináša dobrú náladu a spokojnosť. Až o rok neskôr, keď už bol extrakt patentovaný, prezradil chemické zloženie parfumu
Feromóny boli popísané ako prirodzené chemikálie, ktoré stimulujú ostatných jednotlivcov rovnakého druhu (Karlson a Luscher, 1959). V roku 1976, neuro-endokrinné odozvy vyvolané feromónmi boli určené u cicavcov (Johns a kol., 1978).
V rokoch 1990-tych, Dr. Luis Monti a spol. identifikovali skupinu nosových chemosenzorových receptorových sietí, ktoré ovplyvňujú funkciu mozgu. Vomeronasálný orgán VNO, tiež nazvaný Jacobsonov orgán, je časťou systému čuchového ústrojenstva, ktorý detekuje feromóny a vomeroferíny. To signalizuje mozgu motivovať sa k činu. Feromóny vedia signalizovať nebezpečenstvo, označovať teritórium a indikovať ochotu k sexuálnej aktivite.
V štúdii reportovanej v Biology of Reproduction journal, Preti a jeho tím umiestnili vankúšiky do podpazušia mužských darcov. Extrahovali zložky potu a, zamaskovanú za voňavku, nechali ženské dobrovoľníčky to ovoňať. Po tom čo boli vystavené vôňam, ženy hlásili že sa cítili viac v pohode. Po menopauze alebo hysterektómii, schopnosť väčšiny žien detekovať vône sa zníži. Podpazušia vytvárajú feromóny a môžete nevedome označiť krk a plecia ľudí, ak ich vezmete okolo ramien. Ak ľudia otierajú líca alebo bozkávajú líca, krk, alebo plecia neznámych? Nevedome možno kontrolujú feromónové výlučky.
Najdlhšie poznajú účinky feromónov výrobcovia parfumov. Kedysi pri výrobe parfumov používali feromóny zvierat, prasiat, jeleňov. Psychiater Miroslav Plzák uvádza, že sa kedysi zúčastnil pokusov so zvieracími feromónmi. „Skúmala sa citlivosť človeka na zvieracie pachy. Kolega si napomádoval vlasy feromónmi modráčika, a keď vyšiel na ulicu, prilákal celý roj motýľov, ktorí svoje špecifické feromóny dokážu zaregistrovať aj na vzdialenosť niekoľkých kilometrov“.
Výskum švédskych vedcov, ktorí sa zamerali na skenovanie mozgu ukázali, že chemikálie z mužského potu stimulovali mozog homosexuálnych mužov rovnako ako mozog heterosexuálnych žien. Naopak heterosexuálnym mužom vône gayov nebola príjemná. Podobné pozorovania zistili medzi heterosexuálnymi ženami a lesbičkami.
Alena Glocníková, precepcia.szm.com Zmyslové vnímanie pomáha človeku orientovať sa v priestore a rozpoznávať svoje okolie a jeho vlastnosti, čeliť jeho nástrahám, vychutnávať jeho krásu a učiť sa svojou skúsenosťou. Počas tisícročí vývoja človeka sa do popredia dostali zrak a sluch, pričom ďalšie tri zmysly, čuch, chuť a hmat, majú v tomto procese menší význam, hlavne v porovnaní s ostatnými živočíchmi. Najmä čuch má práve u zvierat často najvýznamnejšiu rolu.
Na čuchovej báze si mnohé živočíchy vyberajú svojich partnerov, vymedzujú svoje teritórium alebo rozpoznávajú svojich nepriateľov. Samičky mnohých druhov vylučujú zo špecifických žliaz do okolia telesné pachy, takzvané feromóny, ktorými bývajú samci ovplyvnení a priťahovaní k potenciálnym partnerom. Je známe, že napríklad samček istého druhu mole dokáže detekovať stopové koncentrácie samičích feromónov v prostredí až na vzdialenosť niekoľkých míľ. Táto vlastnosť však niekedy býva pre samčeka osudnou. Americký vedec Philip Callahan zistil, že svetlo sviečky ovplyvňuje receptory tejto mole na takmer rovnakom princípe ako samičie feromóny, preto sú samčekovia priťahovaní plameňom, a to máva pre nich smrteľné následky. Okrem vzbudzovania sexuálneho záujmu slúžia pachy pre živočíchov aj ako obranná zbraň. Typickým príkladom je skunk alebo tchor, ktorí pri nebezpečenstve zasiahnu nepriateľa zapáchajúcou tekutinou a tým potenciálneho zabijaka odradia. Isté druhy hmyzu svojho nepriateľa najskôr omráčia podobnou tekutinou a ak sa tento nevzdá a neutečie, až potom prídu k slovu žihadlá a klepetá.
Rôzne živočíšne druhy si svojím pachom vyznačujú svoje teritórium, ako napríklad istý druh antilopy, alebo psy. Mravec vie podľa pachovej stopy, ktorou značí svoju cestu, nájsť svoje mravenisko aj na vzdialenosť niekoľkých stoviek metrov. Veľmi významný je čuch pre zvieratá pri snahe o zachovanie života. Napríklad je známe, že mláďa srny nevydáva žiaden pach, čím je chránené pred predátormi. Nielen títo sa však pri hľadaní potravy orientujú čuchom, včely ho využívajú pri hľadaní rozkvitnutých kvetov a supy zase na míle zacítia čerstvú krv.
Je zrejmé, že čuch má pre absolútnu väčšinu živočíšnych druhov nesmierny význam. Je až udivujúce, že u človeka došlo k tak obrovskej orientácii na zrak a sluch. Ale aj napriek tomu práve tento zmysel častokrát ovplyvňuje ľudské správanie, aj keď si to nie vždy uvedomujeme. Ako teda funguje? Čo dáva rôznym látkam vlastnosť príjemného, alebo naopak, nepríjemného pachu? V prvom rade, aby látky v prostredí mohli byť vnímané čuchovými receptormi, musia byť prchavé, čiže musia uvoľňovať neviditeľné plynné čiastočky. Napríklad teplá polievka uvoľňuje viac takýchto čiastočiek, a preto pôsobí lákavejšie ako studená.
Vo všeobecnosti sa predpokladalo, že tieto prchavé molekuly musia byť plynné, aby sme ich zacítili. Podľa tohto predpokladu by však látky v tekutom skupenstve nevydávali žiadne pachy, ani keby sa priamo dotýkali čuchových receptorov. Ernst Weber, psychológ pôsobiaci v 19. storočí, spravil pokus na dokázanie tohto predpokladu – nalial si parfum do nosných dierok. Pretože nič necítil, predpokladal správnosť svojich záverov. V súčasnosti sa usudzuje, že si týmto pokusom poškodil receptory, a preto nič necítil. Presnejším výskumom sa zistilo, že čuchové receptorové bunky sú obalené tukovými čiastočkami, a absorbujú látky v tukoch rozpustné. Z tohto vedci usúdili, že rozpustnosť prchavých čiastočiek v tuku je tým skutočným predpokladom pre látku na to, aby bola vnímateľná čuchom.
Nie je to však jedinou ani postačujúcou podmienkou vydávania pachov, zároveň s rozpustnosťou v tuku a prchavosťou musia mať molekuly ešte iné charakteristiky, ako napríklad určitú atómovú hmotnosť, spoločnú pre všetky pach vydávajúce látky.
Doteraz ešte nikto nebol schopný určiť všetky takéto vlastnosti a tento problém pravdepodobne úzko súvisí s otázkou klasifikácie a stanovenia takzvaných základných pachov. Predpokladá sa, že podobne ako chute (kyslá, sladká, slaná, horká), alebo farby (modrá, zelená, žltá, červená), pachy sa dajú zaradiť do určitých kategórií a tým pomôcť určiť chemické vlastnosti spoločné pre predstaviteľov jednotlivých kategórií. Vedci sa však pri stanovovaní týchto kategórií rozchádzajú.
Schémou najpodobnejšou Newtonovmu farebnému kruhu je Henningov pachový hranol. Túto schému použil tiež profesor Tomáš Pardel vo svojej monografii Psychológia z roku 1982 . Na určenie počtu základných pachov Henning použil dve procedúry. Najprv poučil pokusné osoby, aby slovne opísali rôzne pachy, ktoré im postupne po jednom prezentoval. Potom dal týmto osobám niekoľko sád rôzne zapáchajúcich látok a požiadal ich, aby tieto zoradili do skupín podľa príbuznosti pachov. Otestoval viac ako 400 rôznych pachov a podľa výsledkov zostavil svoj hranol. Každý z nich zodpovedá určitému bodu na povrchu tohto hranola, umiestneného podľa príbuznosti s niektorým zo základných šiestich vrcholových pachov. Vnútro hranola je duté, čiže žiaden pach sa nenachádza vo vnútri.
Pachy nachádzajúce sa na hranách Henningovho hranola predstavujú tie, ktoré sa podobajú obom vrcholom danej hrany, neznamená to však, že pri zmiešaní týchto vrcholov dostaneme práve tento pach, naopak, pri zmiešaní rôznych pachov budú jednotlivé zložky viac alebo menej rozpoznateľné vo výslednej látke, na rozdiel od farieb, ktoré po zmiešaní vytvoria farbu úplne inú, častokrát neumožňujúcu rozoznať komponenty, z ktorých sme ju namiešali.
Henningov hranol poskytuje veľmi užitočný nástroj na klasifikáciu pachov, ale nie je presný. Máloktorí ľudia vedia zaradiť pachy práve do šiestich skupín. Je veľmi pravdepodobné, že Henning neodhadol správne počet základných pachov a niektorí vedci ho tiež obviňujú z použitia nízkeho počtu pokusných osôb. Iní vedci sa pokúšali zostaviť podobné skupiny pachov podľa istých spoločných znakov, všetky tieto pokusy však mali spoločnú jednu vlastnosť – všetky kategórie boli vždy stanovené na základe subjektívnych dojmov zostavovateľa daného modelu, čím bolo znemožnené použitie tej ktorej schémy v širokom meradle.
Tento problém sa podarilo prekonať metódou nazvanou Multidimensional Scaling (Viacrozmerné škálovanie). Bola vyvinutá psychologičkou Susan Schiffmanovou. Namiesto používania termínov na opísanie rôznych pachov použila metódu porovnávania jednotlivých pachov navzájom a ich zoraďovania podľa príbuznosti. Tieto podobnosti sa potom používajú na rozmiestnenie pachov v geometrickom útvare nazvanom pachový priestor. Vzdialenosti medzi jednotlivými pachmi určujú ich vzájomnú podobnosť, respektíve odlišnosť.
Pri skúmaní vlastností pachov umiestnených blízko seba vedci zistili, že rôzne tvary molekúl sú absorbované rôznymi receptormi, na princípe tzv. zámku a kľúča (lock-and-key model). Na základe tohto zistenia predpokladali, že podobný tvar molekuly vyvolá tiež podobný pachový vnem. Analýza Susan Schiffmanovej však dokázala, že tento predpoklad je mylný, nezistila žiadnu súvislosť v tvare molekúl s podobnosťou pachov jednotlivých látok.
V súčasnosti sa princípy podobnosti a všeobecné vlastnosti jednotlivých pachov skúmajú na základe rôznych druhov čuchovej “slepoty” – anosmie. Boli zistené viaceré druhy anosmie, čiže necitlivosti na isté druhy pachov a vedci predpokladajú, že štúdiom receptorov týchto ľudí sa dozvedia omnoho viac o fungovaní tohto zmyslu u ľudí.
Anatomické zloženie čuchových receptorov je u človeka v princípe rovnaké ako u zvierat ako napríklad u psa, ktorý má v porovnaní s človekom niekoľko stokrát lepší čuch. U človeka sú čuchové receptory umiestnené na pomerne malej oblasti v horných častiach nosa, ktorú voláme čuchový epitel. Samotné bunky receptorov sú oválneho tvaru a každá z nich má výčnelok, tzv. čuchovú tyčinku, natiahnutú smerom k povrchu epitelu a tiež axon napojený na mozog. Čuchová tyčinka siaha k povrchu epitelu a tam sa rozširuje a formuje do uzlíka. Z tohto uzlíka vyčnievajú cílie, čuchové vlákna, ktoré sú obklopené sekrétom vylučovaným žľazami nachádzajúcimi sa iba v nosových dutinách. Tieto cílie sú pravdepodobne tou súčasťou čuchového aparátu, ktoré prichádzajú do priameho a prvotného kontaktu s čuchovým podnetom. Počet cílií a celkový počet receptorov má veľmi blízky vzťah k citlivosti na čuchové podnety. Človek má približne 5 miliónov receptorov, kým pre porovnanie priemerný pes má približne 100 miliónov. Každý receptor u človeka má približne 6 – 8 cílií, pes má 100 – 150 cílií per receptor. Stále však nie sú úplne podrobne známe mechanizmy, ako čuchové podnety vyvolávajú impulz v receptoroch. Podnetom sú zrejme prchavé čiastočky vo vzduchu. Pri vdychu sú tieto čiastočky vtiahnuté do nozdier a cirkulujú cez nosové dutiny. Pri výdychu sú zase vylúčené nazad do vzduchu. Tieto procesy sa dajú urýchliť popoťahovaním nosom (prijímanie stimulov) alebo kýchaním (vylučovanie). Pri normálnom dýchaní sa k receptorom obyčajne dostanú približne 2 % pachových čiastočiek.
Výpary – nositelia pachov sa do nosovej dutiny môžu tiež dostať cez ústa, cirkulovaním cez hrdlo. Obidve tieto cesty, cez nozdry a cez ústa, vedú do tej istej oblasti. Je ale zvláštne, že pachové vnemy prijímané týmito cestami sa častokrát líšia, napríklad rôzne druhy syrov majú dosť odpudzujúci zápach a vraj majú vynikajúcu chuť. Tomuto javu hovoríme čuchová disparita.
Vedci zistili, že nozdry pracujú takpovediac na dve smeny. Tomuto fenoménu hovoríme nosový cyklus. V ktoromkoľvek časovom okamihu je jedna nozdra rozšírenejšia ako druhá, kým táto má zase zúženú vstupnú chodbu a zabraňuje vzduchu z veľkej časti aby cirkuloval práve touto cestou. Tieto zúženia a rozšírenia nozdier sú ovládané autonómnym nervovým systémom a dejú sa podvedome. Dominancia tej ktorej nozdry v danom okamihu sa dá zistiť zrkadlovým testom – stačí si priložiť nejaký predmet s hladkým povrchom, najlepšie zrkadlo, k nozdrám a porovnať veľkosť škvŕn kondenzovaných pár – jedna bude zreteľne väčšia. Podľa vedcov sa dominancia nozdier strieda každé dve až tri hodiny.
Čo je to vlastne čuchová citlivosť? Je to schopnosť zistiť prítomnosť nejakej látky podľa pachu, nie nutne tiež identifikácia tohto pachu alebo látky. Čuchová citlivosť sa líši u jednotlivých ľudí a pre rôzne pachy. Závisí od viacerých faktorov, ako napríklad vek, denná doba, pohlavie. Starší ľudia a muži sú vo všeobecnosti menej citliví, ráno dokážeme detekovať slabé pachy vo vzduchu lepšie ako večer, a podobne. Citlivosť na pachy sa obyčajne zvýši, keď sme hladní. Fajčiari alebo ľudia často sa vyskytujúci v zafajčenom prostredí mávajú čuchovú citlivosť slabšiu. Je dokázané, že ľudia so slabými alebo úplne zaniknutými tzv. hlavnými zmyslami (zrak, sluch) majú čuch vyvinutejší ako neoslabení jedinci.
Človek je do istej miery schopný rozoznať koncentráciu nejakej látky v ovzduší, ani zďaleka však nie presne. Táto schopnosť mu však pomáha rozoznať, v ktorom smere sa nachádza zdroj pachu. Niekedy môžeme zacítiť nejaký pach, pre ktorý v skutočnosti neexistuje stimulus. Tento jav voláme čuchové halucinácie, častokrát sprevádzajú niektoré psychické poruchy alebo choroby, ale niekedy môžu byť pozorované aj pri obyčajnej chrípke alebo iných vírusových ochoreniach. Predpokladá sa, že niektoré vírusy môžu poškodiť bunky v čuchovom epiteli a tým spôsobiť ich nesprávne fungovanie, ktoré môže byť trvalé alebo dočasné. Niekedy ale môže ísť len o jedinečnú kombináciu niektorých pachov vytvárajúcu nám dovtedy neznámy typ, ktorý môže pôsobiť mätúco.
Ľudské zmysly majú schopnosť adaptácie – prispôsobenia sa podmienkam, v ktorých organizmus existuje. Táto schopnosť platí aj pre čuch. V niektorých zamestnaniach práve táto vlastnosť býva prekážkou, napríklad v parfumérskom priemysle, alebo vo vinárstve alebo v iných oblastiach, kde je dôležité rozlišovať drobné odlišnosti v chuti či vôni. Pri iných zamestnaniach je to naopak výhoda, napríklad čističi kanalizácií určite oceňujú necitlivosť svojich receptorov voči zápachu odpadu.
Adaptácia nie je trvalá, pokiaľ nedôjde k poškodeniu receptorov, a obyčajne sa rôzne látky líšia dobou, za ktorú sa organizmus prispôsobí na tú ktorú látku. Dr. Pardel uvádza príklady – adaptácia na zápach jódu 60 sekúnd, gáfru 1,5 minúty, syra až 8 minút… Na obnovenie čuchovej citlivosti je taktiež potrebný istý čas, minimálne 3 minúty. Niekedy dochádza k tzv. krížovej adaptácii, keď prílišné vystavenie jednej látke spôsobí necitlivosť alebo zníženú citlivosť na látku inú, väčšinou však vydávajúcu podobný zápach.
Okrem krížovej adaptácie môžu rôzne pachy navzájom na seba pôsobiť, keď sú navzájom zmiešané. Jedlo pripravené z viacerých aromatických vhodne skombinovaných zložiek môže mať lahodnejšiu vôňu ako ktorákoľvek jeho zložka samostatne, rovnako princípy parfumov sú založené na miešaní rôznych vôní. Pachy však nie sú aditívne, to znamená, viac zložiek niekedy nevytvorí intenzívnejší pach, ale naopak, niektoré majú schopnosť potláčať ostatné.
Schopnosť identifikovať rôzne pachy sa dá cvičením zlepšovať. Vedci dokázali, že ľudia dokážu rozpoznať veľké množstvo pachov, majú však problémy pomenovať ich. Vedci tiež dokázali, že ženy sa lepšie naučia rozpoznávať a pomenovať pachy cvičením ako muži.
Jednou zo zaujímavých a významných vlastností čuchu je, že do značnej miery ovplyvňuje ďalší z ľudských zmyslov – chuť. Je až pozoruhodné, ako málo látok je človek schopný rozoznať len za pomoci chuti, teda so zablokovaným čuchom. Napríklad viaceré druhy ovocia alebo zeleniny sa asi nelíšia až tak, ako si myslíme, pretože pri rôznych pokusoch experimentálne skupiny neboli schopné rozoznať práve jednotlivé druhy ovocí od seba. Podobne ťažko identifikovateľné sú napríklad káva, čokoláda, osladená voda (vody s rôznymi príchuťami na báze cukrovej vody).
Čuch podobne ako chuť a iné zmysly dokáže evokovať v mysli spomienky viažuce sa na predchádzajúci čuchový, alebo chuťový zážitok s tou istou látkou. Ľudia niekedy nevedia určiť, o aký pach ide, ale vedia pomerne presne opísať okolnosti, za akých sa s touto látkou stretli.
Podľa Nature 2007, Vedci našli gén, ktorý určuje, či domnelý ľudský feromón vonia alebo smrdí.
Zložka androstenón môže podnietiť rôzne reakcie, ktoré závisia od príjemcu. Niekomu vonia sladko ako vanilka, iným smrdí ako močovina. A potom sú aj takí, ktorí ho vôbec necítia.
Vedci našli molekulárny receptor zodpovedný za cítenie androstenónu a genetické variácie, ktoré sú za jeho odlišným vnímaním. Zistenie môže pomôcť k vyriešeniu otázky, či zložka, ktorá je produktom rozpadu testosterónu, funguje ako feromón u ľudí.
Androstenón je kľúčový feromón pri párení prasiat. Kým u prasiat vzbudzuje prudkú vášeň, jeho dopad na ľudí je diskutabilný.
Leslie Vosshallová so svojimi kolegami z Rockefellerovej univerzity v New Yorku testovali reakciu 335 domnelých ľudských receptorov pachu, čo je 85% z predpokladaného počtu, na 66 rôznych vôní. Receptor nazvaný OR7D4 vykázal najsilnejšiu reakciu na androsténon a príbuznú látku androstadienón. Na zvyšných 64 zložiek vôní nereagoval.
Aby vedci zistili, ako sa líši tento receptor v rôznych ľuďoch, sledovali postupnosť génu, ktorá ho kóduje. Skúmaním 391 ľudí našli dva bežné varianty génu. Zistili, že ľudia s dvomi kópiami najbežnejšieho variantu OR7D4 cítili intenzívnejšie pach androstenónu a označili ho za nepríjemný. Ľudia s jednou alebo dvomi kópiami druhého variantu cítili látku len veľmi slabo, ale jej vôňu označili ako sladkú. Ľudia s tretím, najzriedkavejším variantom androstenón vôbec necítili. Pri všetkých ľuďoch ich citlivosť na androstenón nesúvisela s citlivosťou na iné pachy. Teraz, keď je receptor známy, dokážu vedci presne adresovať otázky o možnej funkcii androstenónu ako ľudského feromónu. Objavenie receptoru bolo podľa nich kľúčovým zlomom. Leslie Vosshallová: Genetický bod pro „vůni lásky“ (lidovky.cz)
Feromóny sú chemikálie, ktoré prenášajú informácie medzi jedincami rovnakého druhu. Najznámejším prípadom sú pohlavné feromóny, ale existujú aj iné formy čuchovej komunikácie. Pach androstedienónu spôsobil fyziologické zmeny u mužov aj žien. Otázkou je, či takáto reakcia môže byť dôvodom na označenie látok za feromóny.
Vedecké debaty ale nespomalili beh kapitalizmu. Love-scent.com, jeden z mnohých dodávateľov androstenónových sprejov, už označil androstenón za ľudský feromón a „vedecky dokázaný sexuálny atraktant“.